AKO SA SLOVENSKO STALO SúČASŤOU ČESKO-SLOVENSKA?

28. októbra 1918 sa Slovensko stalo súčasťou Česko-Slovenska. Zásluhy o založenie Československej republiky majú predovšetkým Tomáš Garrigue Masaryk,Edvard Beneš a spomedzi slovenských osobností hlavne M. R. Štefánik, ktorý ako diplomat v službách Francúzska pomohol T. G. Masarykovi a E. Benešovi nadviazať kontakty s predstaviteľmi Dohodových mocností. Aktívne organizoval vznik čs. legií predovšetkým náborom slovenských a českých vojakov, ktorí dezertovali alebo boli zajatí z c. k. armády na talianskom a francúzskom fronte a v Rusku. Jeho organizačné úsilie viedlo k vytvoreniu disciplinovanej a akcieschopnej armády,nazvanej Československé légie, ktorá sa stala pádnym argumentom v diplomacii pri rokovaní o vzniku nového štátu. Na domácej politickej scéne sa angažovali Milan Hodža a Vavro Šrobár. Prvým prezidentom krajiny sa stal 14. novembra 1918 Tomáš Garrigue Masaryk. Toho istého dňa vzniklo aj Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré viedol Vavro Šrobár. Slovenská dočasná vláda najprv sídlila v Skalici, potom v Žiline a od 4. februára 1919 v Bratislave. Bratislava sa vtedy stala hlavným mestom Slovenska. Prvá ústava ČSR bola schválená 29. februára 1920, jej základom boli francúzska (z roku 1795) a americká ústava. Zákonodarnú moc predstavovalo Národné zhromaždenie, ktoré malo 2 komory. Počas chaosu, ktorý nasledoval po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska, krátkodobo existovala na časti slovenského územia tzv. Slovenská republika rád so sídlom v Prešove. Bola však skôr iba exportovaná z komunistického Maďarska.

Podľa teórie Čechoslovakizmu v krajine existovala iba československá národnosť. Slováci sa považovali iba za jej odnož z vlastným nárečím. Samotný čechoslovakizmus bol vykonštruovaný iba na to, aby boli Česi a Slováci početnejší ako Nemci. Slováci tvorili väčšinu iba na území Slovenska, kde tvorili takmer tri štvrtiny obyvateľstva.

Pre Slovákov malo začlenenie do zväzku s Čechmi, ďalekosiahle kladné následky. Začala sa komplexná obroda zo strany politickej, kultúrnej aj vzdelanostnej. V roku 1919 vznikla Univerzita Komenského v Bratislave, ktorá mala pre rozvoj vzdelanosti na Slovenskom území veľký význam. V roku 1922 sa uzákonila 8 ročná povinná školská dochádzka. Od roku 1926 vysielal aj Slovenský rozhlas. V krajine opäť začali slobodne pôsobiť strany, ktoré boli počas prvej svetovej vojny v pasivite. Ekonomiku krajiny však výrazne zasiahla konkurencia rozvinutejšieho českého priemyslu, s ktorou mnohé fabriky na území Slovenska neboli schopné súperiť. Rovnako tragické dôsledky mali ekonomické krízy. Prvá prišla po skončení prvej svetovej vojny v rokoch 1921 až 1923. Svetová Veľká hospodárska kríza odštartovaná krachom na Newyorskej burze zasiahla krajinu v rokoch 1929 až 1933. S neuspokojivou životnou úrovňou priamo súviselo aj vysťahovalectvo. Do roku 1937 sa z krajiny do zámoria vysťahovalo 104 000 osôb.

Edvard Beneš

Od polovice 30. rokov začalo dostávať do veľmi zložitej zahraničnopolitickej situácie. Začali sa prejavovať nevýhody jeho jednostrannej orientácie na Francúzsko. Postavenie Malej dohody, na ktorú sa do značnej miery spoliehala zahraničná politika sa začalo oslabovať. Ruku v ruke s tým však začala rásť moc a politické ambície Nemecka a Talianska.

Z obáv pred nemeckou agresiou sa na česko-nemeckom pohraničí začala výstavba pohraničných opevnení. Hitler sa zatiaľ Československo ako svojho nebezpečného suseda snažil izolovať medzinárodne. Využíval pri tom územné požiadavky Maďarska na južnej časti územia Slovenska, do veľkej miery obývané Maďarmi, a čiastočne aj nároky Poľska. Nemci tiež tajne podporovali autonomistické snahy niektorých slovenských politických strán.

Československo malo okrem zmlúv s Rumunskom a Juhosláviou aj dohodu s Francúzskom a Sovietskym zväzom, ktorú podpísalo v máji 1935. Prípravy obrany výrazne sťažil anšlus Rakúska 12. marca 1938.

24. apríla 1938 Karlovarský zjazd Sudetonemeckej strany, žiadal premeniť české a moravské pohraničie na samostatnú oblasť, ktorú by spravovala sudetonemecká strana. V máji pronacistickí príslušníci nemeckej menšiny vyvolali na tomto území nepokoje a československá vláda bola nútená vyhlásiť mobilizáciu. Po nasadení armády sa nespokojní sudetskí Nemci stiahli. Do Československa bol vyslaný na zhodnotenie situácie W. Runciman, známy anglický germanofil, ktorého neskoršia správa dodaná Chamberlainovi vypovedala o neprávostiach páchaných na Sudetonemeckej strane. Onedlho sa Chamberlain stretol s Hitlerom a vyhlásil, že nemá námietky proti odstúpeniu českého pohraničia Nemecku.